Nie som moc typ na novoročné predsavzatia. Nikdy sa mi nepáčila idea s niečím začínať len preto, že je Nový rok. Zároveň ak som niečo chcela zlepšiť, predsavzatie som si kľudne dala aj v polovici decembra. Ako som však počas Vianoc mala viac času pre seba a svoje (priznávam občas značne pripité) úvahy. Ako som sledovala babky, dedkov a ostatných rodinných príslušníkov a ich komunikáciu s Ari, ich nálady a názory… Dospela som k pár zásadným bodom, ktoré si chcem udržať a pár príležitostí na zlepšenie.

Tak tu sú. Niečo čo praktizujem od narodenia slečny, a chcem to jednoznačne udržať další rok napriek príležitostnému nesúhlasu okolia 🙃

• Žiadny cukor. Bodka. Nevidím žiadny dôvod na to aby som jej začala dávať „čokinu“. Je malá, takže si vôbec neuvedomuje, že také niečo existuje. Čokoláda, keksík alebo niečo v tom duchu pre ňu nemá absolútne žiadny benefit. Žiadny. Čím neskôr sa s tým stretne, tým lepšie. Viem, že ju cukrík „nezabije“ a že „aj my sme mali a prežili sme to“. Avšak nemyslím si, že to je argument, prečo dať dieťaťu cukor. Veď jej aj tak nič neujde…

• Druhý bod, ktorý plánujem udržať je žiadny „screen time“. Priznám sa, že najmä pre MOJU povahu si nemôžem v tomto dovoliť povoliť ani jediný krát. Mňa by potom veľmi lákalo uľahčovať si týmto spôsobom sem tam život (rozumej vypiť si kávu, skrátiť čas čakania u lekárky a pod.) A znova, pre Ari tam nie je žiadny benefit, skôr naopak. Času má na telku ešte dosť, a keď sa pozrieme po okolí, všetko naznačuje tomu, že do mobilu bude pozerať vo svojom živote ešte viac než dosť. Preto tento rok ešte určite vydržíme „offline“ 😄

Body nižšie sú pre mňa oveľa dôležitejšie. Zistila som totiž, že mám v určitých oblastiach výchovy schopného malého človeka celkom medzery.

• Jedna z vecí, na ktorej by som chcela v ďalšom roku popracovať, je Ari vždy hovoriť veci narovinu. Inými slovami – nezavádzať. Aj keď to síce znie horibilne, väčšina z nás dospelých deti určitým spôsobom zavádza. Často len pre uľahčenie situácie, väčšinou v dobrej viere toho, že im deti aj tak neporozumejú. To je však práve tá vec. Ono je pravdepodobné, že aj keď si myslím, že nerozumie, veľmi dobre si vie pospájať dve a dve dohromady. Napríklad keď ideme od sesternice, nebudem jej tvrdiť, že je to preto lebo „sesternica ide spinkať“ a „aj tak už by sa nemohli hrať lebo sesternica je veľmi unavená“. Budem je normálne narovinu vysvetľovať situáciu. Potrebujem začať variť pre nás obed. Viem, že mám pred sebou viac plaču (rozumej detskej hystérie) no mne to za tú úprimnosť stojí. Nechcem aby si myslela, že zavádzanie je ok, keď bude mať 15 🤷‍♀️.

• Viac áno. Menej nie. Nie takým spôsobom, že „áno kľudne mi tu rozbi okno“ samozrejme 😂 .Ja si inak reálne myslím, že sa o túto vec snažím aj teraz. No ale ako som tak „uvažovala“ počas tých Vianoc, musím priznať porážku. Jednoznačne si musím dávať viac pozor na zakazovanie. Často úplne zbytočne predpokladám, že spraví niečo zle. A Ari pritom tie situácie naozaj s prehľadom zvládne. Chce to len trochu prípravy. Napríklad také polievanie kvetov. Vždy, vždy chce tú kanvicu a ja ju vždy zruším s nejakou prihlúplou výhovorkou. A čo také sa môže stať? Maximálne rozleje trocha vody – utrieme. Na druhej strane, príležitosť na učenie „life skills“ obrovská.

• Menej alebo žiadny kočík. Tak z tohto som vinná úplne z prvej rany. Keď idem napríklad na rýchly nákup. Rada šľahnem Ari do kočíka, pretože je to pre MŇA tak oveľa jednoduchšie. Nič nechytá, len sedí a pozerá a ja sa môžem slobodne ponáhľať. Rozhodne to však vieme zvládnuť aj pešo. Mne síce pri tom pribudne pár šedivých vlasov, no zvládneme to 😅. A zase, toto je jedna z tých situácií, kedy dopredu predikujem aké to bude nezvládnuteľné a nakoniec je to tak 50/50. Dokonca sa pri tom spolu niečo o sebe aj naučíme, Ari aj o svete okolo nej. Ďalšou takouto situáciou sú presuny (nie tie autom 😅). Takisto keď sme v lete išli na ihrisko, na cestu som si ju dala do kočíka. Ale ona má nohy, vie chodiť. Len sa jej sem tam nechce. Keď mám kočík, oveľa viac „ustúpim“ a nechám ju viezť sa. Keď ho nemám, buď posiluje ona alebo ja. Jednoducho ma to núti oveľa viac o tom premýšľať. Čiže môj tretí záväzok je obmedziť použitie kočíka len na nutné prípady.