Matka mieni, dieťa mení. Či ako sa to hovorí? Nie všetky aktivity skončia tak, ako by som si to predstavovala ja. Niektoré dokonca skončia skôr, ako začnú. Mám dojem, že čím viac sa človek snaží niečo kuul vymyslieť, tým väčšie fiasko to nakoniec je.

Sranda ako veľmi si musím kúsať do jazyka aby som Ari jednoducho nechala robiť si „svoje“. Väčšinou sa najprv naštvem, a následne sa začnem v duchu sama na sebe smiať, že čo som si vlastne myslela.

Jedným takýmto príkladom je jeden z ďalších pokusov o prvé „výtvory“.  Ari má rada nálepky. Človek by čakal, že ju tým pádom bude baviť (a zaujme) aj nalepovanie iných vecí…Nie? Nie 😃.

Idea bola taká, že keď už je tá jeseň, spravíme si pekný obrázok v tejto téme. Príprava bola celkom easy. Vyrezala som do tvrdšieho papiera akože listy okolo konárov (vid obrázok), a podlepila to lepiacou páskou. Tak mi vznikol v podstate lepiaci papier, na ktorý mala Ari lepiť penové kúsky. Mohlo to byť celkom pekné.

Tak som jej teda z nadšením tento, zatiaľ môj výtvor, predstavila. Ukázala som čo sa s tým asi dá/má robiť, a nechala dieťa nech sa teraz realizuje zase ono…

No a ako to dopadlo? Práve to je na tom vtipné, že vlastne nijako 🤷‍♀️.

Ari si v prvej sekunde zobrala do ruky pastelku, počmárala čo to po papieri. Následne všetko odsunula preč so slovami „nescem, posím si nálepky.“

Okej moja😅, budeš mať nálepky. A ja mám doma papier vyrezaný do tvaru stromu.

Skúsim to s ňou ešte zajtra teda…

.

.

.

Tak nič. Skúsila som, a opäť tá istá odpoveď. Aspoň sa pri večeri zabavil manžel 😉