Prečo nechám svoje dieťa spadnúť aj keď dopredu vidím, že spadne? Keby som chcela byť veľmi hlboká, začala by som vetou typu: Aby sa naučila, že sa vždy vie postaviť…
No realita je taká, že ju nechám padať pre jej vlastnú bezpečnosť. Áno, čítaš správne. Padať kvôli bezpečnosti. Ono totiž deti (aj mláďatá celkovo) sa nerodia tak, že sa pri prvej príležitosti vrhnú z útesu. To by veľa zvieracích druhov v prírode neprežilo. No neustálym zachytávaním a „dávaním pozor“ niekedy prispejeme k tomu, že svoj vlastný pud sebazáchovy prenechajú nám. Vtedy, keď im nenecháme priestor na to, aby postupne spoznávali svoje hranice a limity.
Ari bola vždy ten typ dieťaťa, čo nepozná únavu. Čím dlhšie bola hore, tým viac energie sa v nej hromadilo. Zároveň má nekončiacu kreativitu a teda stále skúša aj svoje aj moje hranice.
O to dôležitejšie pre mňa vždy bolo, aby sa nejako postupne naučila vyhodnocovať riziko sama. Lebo čím viac rastú jej pohybové zručnosti, tým extrémnejšie situácie si vie vymyslieť. A tak nejako šípim, že to ešte len začína.
Vždy rozlišujem medzi situáciou, do ktorej ju dostanem ja ako rodič, a situáciou ktorú si na seba ušije sama. Ak niekam sama vylezie- musí sama aj zliezť. Bez výnimiek (alebo teda s výnimkami keď sa niekam veľmi ponáhľam 😬 ).
Ono totiž rodičia často svoje deti veľmi podceňujú. Koľko krát sme išli po strmom briežku, v hlave mi preblesne ako je to pre ňu ešte príliš strmé a teda aby som zamedzila pádu, chytím ju za ruku. Ja Ju. Nie ona mňa. Ona ma nepotrebuje. Ona si verí. Ona vie, že to zvládne.
A keď teda nechám ju, aby rozhodovala o danej nebezpečnej situácii, sú tri možnosti ako to dopadne.
- Väčšinou proste zíde kopec bez väčších okolkov. Niekedy si do toho ešte zavýska. A ja následne v hlave zase prerátavam, prečo jej kurník šopa viac nedôverujem.
- Po pár krôčikoch sama zistí, že to je ešte na ňu priveľa a otočí sa aby som jej podala prst.
- Skúsi to, a bam. Je na zemi. Tu sa nám znovu naskytnú dve základné možnosti vývoja tejto situácie.
Prvá je, že sa naozaj udrela. Plače, ja pofúkam, zoberiem na ruky…Jednoducho spravím to, čo ona odo mňa v tej chvíli potrebuje.
Druhá možnosť je, že sa na mňa len pozrie, postaví sa opráši ruky a ide ďalej. Na to ale je tiež potreba zachovania mojej chladnej hlavy. Inými slovami musím ja čakať ako sa situácia pádu bude vyvíjať. Či ma Ari bude k jej zvládnutiu potrebovať, alebo to bude chcieť skúsiť zvládnuť sama. A ja jej jednoducho nechcem zobrať túto príležitosť. Akonáhle totiž uvidí v mojej tvári strach, zľaknutie alebo čokoľvek podobné, je jasné, že pochopí, že by sa mala zľaknúť aj ona. O tom ale bližšie v ďalšom článku.
Áno viem, keď sa bavíme o páde na rovnom chodníku, je to easy. No presne toto platí stále. Na to aby si mohla budovať svoju vlastnú hlavu, svoje vlastné rozhodovanie, jej nemôžem vkladať do hlavy to, čo si myslím ja.
Prečo by som ja mala lepšie vedieť vyhodnotiť jej schopnosti ako ona sama? A ako sa má naučiť zhodnotiť situácie, ak jej neumožním sa o to aspoň pokúsiť? Na tom chodníku alebo múriku na ktorý sama vylezie si síce odrie kolienko, no nič vážne jej nehrozí. Potom, keď bude mať dajme tomu 8 a niekde mimo môj dozor bude s kamarátmi liezť na strom. Nebudem jej stáť za zadkom, aby som jej oznamovala, že si má dávať pozor lebo je vysoko. Najprv sa však musí naučiť, čo je už pre ňu vysoko však. Momentálne, keďže ešte len bude mať dva roky je pre ňu vysoko aj múrik, keď z neho chce zoskočiť. Chvalabohu😄.
Preto sa teraz snažím nedávať jej do hlavy moje názory a predsudky. V konečnom dôsledku je to pre ňu do budúcnosti bezpečnejšie. Snažím sa ju podporovať vo všetkom, čo chce vyskúšať. Chce ísť po šmykľavke smerom hore? Nech sa páči. Nech mi niekto nájde dôvod, prečo by sa to „nemalo“. (Ak sa iné dieťa ide šmyknúť, ten dôvod tam už je. O tom sa tu ale nerozpisujem) Chce liezť po rebríku? Nech sa páči.
Real life príbeh, ako malá slečna preverila moje sebaovládanie nájdeš tu.
A ako to máte vy? Snažíte sa nechať deťom voľnú ruku v ich pohybových kreáciách, alebo to radšej hráte na bezpečnú nôtu? Napíšte mi o tom v komentoch nižšie.
Deti sú často oveľa schopnejšie a sebestačnejšie ako si myslíme. Tak im to umožnime 🙂.